UPDATE

Troška netradične, len vás chcem oboznámiť čo sa so mnou v poslednej dobe deje, kde som a prečo sakra nedávam múdrosti pre svoje okolie. 

No pretoto: 

Dokončila som svoj bakalársky ročník na UKčke, a úspešne som obhájila bakalárku. 11. 7. ma môžete vidieť, dúfajme, že pekne nahodenú, niekde, kde budú moje premócie prebiehať.

Spravila som si vodičák vo svojich 22-och och rokoch. Spokojná, na prvú šupu. Už len auto. Má niekto? Nie? Nevadí. 

Behala som po úradoch. Ak by som túto skutočnosť mala viacej spracovať, mala by som o 30 šedivých vlasov a minimalne pár vrások na čele. Naš birokratický sociálny system ja balzam na dušu naozaj, nehovoriac o ochotných pracovníčkach a veľmi malej účasti na úradoch práce. Oh koľká radosť tam chodiť. 

Poobede, každý deň pracujem.

A to najdôležitejšie. AKCEPTOVALI MOJU PRIHLÁŠKU DO PROGRAMU V USA. Už bolo na čase. Makala som na detailoch, doťahovala papiere (tiež nemálo vyplnených lajstrov). Stále síce čakám kedy odtelím, ale už je to na perfektnej ceste. Dávam tomu mesiac a verím, že namiesto “congratulation, on being accepted. Your American Adventure starts here!” tam bude svietit “ your flight number is…”. Nie, že by som bola nenásytná, ale rada by som tu už nebola a užívala si nenažranosť americkej rodinky.

Oh jasné stihla som sa presťahovať z intraku ku svojej tetuške, za čo som jej velice vďačná. :* 

Toto všetko som aktívne zvládla za posledný mesiac. No nie som ja šikovnica šikovná.

Zlatíčka ďakujem, že ma čítate. Určite sa ozvem skoro.

Som šťastná

Sú dni kedy máte toho dosť veľa na práci a nespravíte z toho nič? Ak ste pokrútili hlavou tak prestaňte klamať :D

Ja mám práve jeden z takých dní. Mala by som sa pripravovať na svoju obhajobu a makať na nej tak, aby zo mňa komisia žasla. Ale nerobím tak a píšem vám nový blog.

Udiali sa nejaké skutočnosti v mojom živote a tak vám napíšem múdrosti ,ktoré si z tohto dňa zapamätám.

Vždy majte seba a svoje priority na prvom mieste. Keď sa vám chce plakať, plačte. Keď sa chceme s niekým rozprávať, tak sa rozprávajte. Keď nechcete na niekoho míňať svoju energiu, tak to nerobte. Vždy robte len to, čo vás robí šťastnými a čo vám prináša výhody.

Jasné nájdu sa isto ľudia, ktorí si povedia: Ale keď ja musím spraviť túto a túto domácu úlohu, keď ja musím chodiť do školy, musím zarábať peniaze, musím to a hento a pritom nechcem. Robíme si domáce úlohy lebo CHCEME byť zodpovedný. Chodíme do školy lebo  CHCEME vzdelanie a tie 4 rožky sa nespočítajú samé. Zarábame peniažky lebo CHCEME peniažky a chceme si kupovať topánky, letenky, kávičky a drinky. Lebo toto všetko vo svojom živote  chceme mať a byť si vedomí, že sme to zvládli sami a bez pomoci. Že si ideme za svojimi snami, aj keď sa to niekomu nemusí páčiť.

Ani vaše priority sa niekomu nemusia páčiť. Ale stále sú to pocity druhého človeka, jeho negatívny pohľad na situáciu nie váš. Vy ste vo svojom živote najdôležitejší. Nikto nebude ráno vstávať za vás a žiť váš život. Vaše rozhodnutia. Vaše šťastie.

Ja prežívam obdobie kedy robím všetko preto aby som bola šťastná, kedy píšem lebo ma to robí šťastnou a je to istá terapia pre mňa. Nepíšem preto, aby som na niekoho zapôsobila. Kedy čerpám energiu zo svojho vnútra len na veci, ľudí a príležitosti, ktoré majú pre mňa úžitok. A nie pre niekoho iného. Lebo ja som sa tak rozhodla.

Viem že celý tento článok je len o JA vnímaní a stále je to jedna veta dookola, ale považujem za potrebné to podčiarknuť niekoľko krát lebo sa nám stáva, že prežívame veci , ktoré s nami nemajú nič spoločné. Kedy sa ľudia rozhodujú tiež za seba a my si myslíme, že to má niečo dočinenia s nami, že nás nepovažujú za dostatočne dôležitých. Nie, nie je to tak. Presne tak ako my, aj oni uprednostňujú seba a svoje šťastie. Neberte to osobne.

Veľmi vás ľúbim, a som šťastná, že ste si toto prečítali. Opatrujte sa. ♥

Zapíname pri vypínaní

Stala sa mi takáto vec. Odišiel mi počítač. Nie po vlastných, preč niekam do Asusovian, ale prestal fungovať. Ochorel. Dostal sa do bábetkovského režimu a musí sa znova naučiť chodiť a ja teda nie som správna IT mama, takže moja drahá Susan asi pôjde na liečenie do správnych rúk niekomu inému.

Čakala som, že to budem prežívať, ako správny materiálny človek a budem nadávať a smútiť, že prečo mi to tento vesmír robí. Ale nie. Namiesto toho som strávila svoj čas (ktorý by som asi za normálnych okolností strávila nič nerobením a len pozeraním YouTube vidí) so svojou tetou K (sestrou mojej mamky). Považujem to za veľmi, ale veľmi správne rozhodnutie.

Prečo som sa rozhodla o tom niečo napísať? No pretože trávime, až príliš veľa času za počítačmi. Málo sa rozprávame a sme súčasťou digitálneho sveta v oveľa väčšej miere ako sme súčasťou toho reálneho. Jasné, že som bola na telefóne, keď mi nešiel počítač, jasné že som sa na mobilnom internete snažila prísť na to čo s ním vlastne je. Určite veľmi mi to pomohlo a zistila som, že to nezistím :D.

Ale hneď, ako som si všetky tieto veci uvedomila sadla som na električku a išla sa socializovať. Bola som na kávičku, veľa sme sa rozprávali a veľa som sa naučila. Bola to dlhá doba od kedy som bola s K a mala možnosť si podebadiť. Za chvíľku odchádzam do ďalekého sveta a predsa si treba rodinku troška užiť. Vypočuť si iné príbehy a pozdieľať skutočnosti ktoré sa nám deju. Dnes ale aj včera sa tak stalo.

Veľmi sa z toho teším a odporúčam to každému. Nemusí to byť ani rodinný príslušník, lebo potom som tetu vymenila za kamaráta a išla na pizzu a pivko podvečer. Ale hlavne že ste tu a teraz. Že riešite skutočný pozemský problém a skutočné pozemské veci. Nie tie digitálne. Je dobre sa občas vypnúť a užívať si moment v ktorom sa nachádzate. Pri skrolovaní facebooku si neuvedomujeme vzácnosť času ktorý máme. Zaberie nám to hodiny, možno minúty ale predsa by sme sa dávno mohli venovať iným veciam, ktoré by nás obohatili viacej ako testík na facebooku alebo qvízik akej celebrite sa podobá moja profilovka.

Takže verím, že som vás troška navnadila a možno aj vy budúci víkend vypnete počítače a pôjdete niekam von, alebo budete dnu ale nebude vám oči ťahať modré svetlo obrazovky, ale písmenká v knižke.  Síce vďaka tomu svetlu ste našli cestu aj ku tomuto článku.

Dievčatá a chlapci, ženy a muži, skúsme sa spoločne začať vypínať častejšie.  

Girl love

Ahojte zlatíčka,

tento článok venujem špeciálne ženám, slečnám, dievčatám. No jednoducho mne bližšiemu pohlaviu. Samozrejme páni, ak ste už začali čítať, prečítajte si to a môžete to posunúť niekomu, pre koho to bude prospešné.

Nedávno som počula pesničku v ktorej sa spieva o čistej kráse dievčat. O tom, že nemusíme byť namaľované, nemusíme byť polonahé na fotkách, nemusíme byť super trendy ako z časáku, stačí, že sme.
Že sme svoje.
Že si veríme.
Že sa usmievame.
Že sme nádherné aj v plavárni po hodinovom plávaní.
Rovnako krásne sme po behu, troška červené, spotené a strapaté.
Večer pri filme v teplákoch a z pukancami na tričku.
Stále sme to my.

http://quotesgram.com/beauty-quotes-by-famous-women/#luaVoAa5tv

Samozrejme, aj ja som žena a chcem sa páčiť. Preto sa namaľujem pred tým, ako idem do práce,
nikto nemusí vidieť tú vyrážku, ktorá sa rozhodla z noci do rána si spraviť z môjho líčka svoje bývaníčko. Aj keď sa idem baviť večer do baru, tak sa nahodím. Každá máme rada pozornosť a záujem okolia. Keď si to tak spätne uvedomím, všetko to úsilie, ktoré vynaložím na to aby som bola krásna ako obrázok pred tým ako idem von je pre ľudí, ktorých ani nepoznám. Lebo tí čo ma poznajú ma videli v katastrofálnom stave. S plným nosom, mastnými vlasmi, fľakom na tričku a bez podprsenky.
Hello true friends.

Mojou myšlienkou v tomto článku je, že aj keď sa namaľujeme, nahodíme, alebo práve naopak neurobíme z týchto činností ani jednu musíme veriť v seba samú. Mali by sme ľúbiť najmä seba a telo v ktorom bývame od kedy sme sa narodili. Kŕmiť ho tak ako si zaslúži, starať sa, cvičiť, mojkať ho. Nosí nás od prvého dňa, až po posledný. Nemaľovať sa preto lebo chceme byť ako tá druhá, ale preto lebo sa to páči nám.

Make up tutorial na záver: Nanesieme prirodzené množstvo sebavedomia. Na líčka troška ženskosti. Na pery zvolíme úsmev značky úprimnosť. A už to len zakončime riasenkou s odtieňom - vidím pozitíva. Vlásky rozpustím a v prípade potreby prelakujem pozitívnym myslením.
Posledný pohľad do zrkadla a môžem vyraziť. :*

http://quotesgram.com/beauty-quotes-by-famous-women/#4I2HTTKizB

PureGirl by Ben Cristovao

Prebudenie sa do reality

Mám 22 rokov a všetci moji najbližší priatelia sú ďaleko odo mňa.

V článkoch na internete sa dočítate o tom, že keď prídete do veku 25 a naozaj sa všetci začnú vytrácať.Už teraz môžem povedať, že to prichádza omnoho skorej.

Moje rovesníčky si zakladajú rodinky. Vydávajú sa, rodia deti, stavajú domy, sadia stromy a sú spokojné manželky, snúbenice, družky. Neviem si seba predstaviť v takejto situácií, preto tieto mladé ženy veľmi obdivujem. Postavili sa k tomu veľmi triezvo a aspoň tie dámy, ktoré poznám, si nažívajú naozaj krásne a sú spokojné.

Okrem svadieb a mamičkovania sa moje kamošky vybrali do sveta. Tak ako ja sama plánujem. Jednu mám v Anglicku, druhú v Nemecku, tretiu na druhej strane republiky (ak beriem do úvahy cestu vlakom na rodnú hrudu, príde mi to aj ako druhá strana kontinentu). Rovnako aj môj drahý, je na opačnej strane zemegule.

V takýchto momentoch ako je toto „prebudenie sa do reality“ si hovorím, že ja môžem byť len vďačná za to čo mám. Ja poznám všetkých týchto úžasných ľudí a kedykoľvek sa na nich môžem obrátiť.

Som ľúbená z každej strany zemegule a som presvedčená, že nie som v tomto sama. Už len oni si môžu povedať to isté a rovnako aj ty. Ty čo to práve čítaš. Posielam ti lásku ak ti ju nikto počas dnešného dňa neposlal. Si perfektný človek na správnom miesto a si jedinečný. Každý z nás môže dokázať to po čom túži. Nie dnes, možno ani nie zajtra (aj keď, nikdy nehovor nikdy), ale raz ak si za tým pôjdeš sa to splní. To čo posielame do vesmíru, tú energiu ktorú vysielame sa nám stonásobne vráti.

Jasné sú dni, ako tento, ktorý práve prežívam, že mi chýbajú moji najbližší v krušných chvíľkach. Nie som zo zocelenej rodinky a mám veľmi málo možností si ísť popýtať  radu. Nesťažujem sa. Považujem to za skúšku, ktorou si asi každý musí na tomto svete prejsť, nech je v podobe akejkoľvek.

Už hrozne mudrujem a to sa mi často nestáva, ale chcela som vám povedať, že aj v zlých dňoch sa treba pozrieť na veci inak. Krajšie a optimistickejšie. Napríklad včera ráno som sa nezobudila práve najlepšie. Celý môj deň sa začal nejak zle. A tak som vstala ešte raz. Ľahla som si. Zaspala som na pár minút, vstala som, spravila som si novú kávu, nové raňajky a začala som nový deň ešte raz. Ten sa už vydaril lepšie.

Šírte lásku do sveta a prijímajte ju. Je potrebná. LOVE YOU ALL ♥