Cítila som sa troška previnilo, keď som si uvedomila prečo som vlastne ten blog založila. No aby ste o mne vedeli, aby ste vedeli čo sa mi honí hlavou, keď som ďaleko z domoviny. Ale nechcem sa cítiť previnilo. No nebolo o čom písať. Nepíšem preto, "lebo už bolo načase", ale píšem preto lebo mám niečo, čo by som vám chcela povedať a s čím sa stotožňujem posledné dni.
Som súčasťou 30 dňovej výzvy, ako byť troška viac odvážny a ako si vážiť momenty, ktoré máme v čase, ktorý prežívame práve teraz. Nie zajtra, nie včera, nie ďaleko v budúcnosti, keď budeme veľkí a bohatí. Ale dnes tu a teraz. Každý o tom hovorí. Počujete to s každej strany a z každej motivačnej knižky, ktorú viacerí z vás nechytia do ruky na viac ako sekundu, len ju presunú na druhú policu v kníhkupectve, aby videli tie ostatné knižky. Ja som jeden z fanúškov týchto kníh. Vždy sa mi podarí ju otvoriť v momente, v ktorom to potrebujem. Veľa z vás používa bibliu práve na tieto chvíle a iný zase romantickú knihu. Každý máme niečo. V čase keď tú knihu otvoríme, otvoríme ju TERAZ. Lebo chceme zmeniť náš postoj alebo chceme sa možno utvrdiť v tom čo sme si mysleli a možno sa len chceme stratiť v príbehu. Ale stále je to niečo, čo robíme v daný moment.
 |
| zdroj: girl on the move blog |
Začala som zo široka, ale šak, veď presne tak aj rozprávam stále. Podstatnú vec ktorú som vám dnes chcela napísať je, že:
si málo odpúšťame. Sebe samím, navzájom, tým ktorých nepoznáme, tým ktorých poznáme celý život, tomu debilovi ktorý nezastal na stopke, mame, ocovi, bratovi a tak podobne. Neodpúšťame a potom sme veľmi smutný. Skutočnosť o odpustení máme viacerí z nás troška pomýlenú. Z môjho pohľadu odpustenie nie je niečo, čo si má ten druhý zaslúžiť, je to akoby dar ktorý chceme podarovať. Keď niekomu odpustím, tak seba uvoľním od akejsi ťažkej atmosféry, alebo ťaživého pocitu na srdiečku. Prečo by sme sa mali my zle cítiť pre niekoho druhého. Ak niekto žiada o odpustenie vás, je vždy len na vás ako sa rozhodnete. Je lepšie keď to necháme odísť a z toho daru ktorý sme dali druhej osobe sa stane dar pre nás lebo sa budeme cítiť šťastnejší a spokojnejší. A to nehovorím o odpustení samím sebe. Ak by sme si to mali zaslúžiť, tak by sme museli niečo sami pre seba spraviť. Prečo rovno nezačať s odpustením a ten druhý moment si môžeme užiť spokojný niekde na prechádzke. Možno píšem ako pastor alebo kňaz v kostole, možno ako stratený tulák vo svete. Ale pointu ktorú vám tým chcem povedať dostanete v každom prípade a to ma teší. A možno pár riadkov odo mňa rovnako poteší vás a nechá vás to troška v jemnej "rozmýšľajúcej" nálade.
Okrem toho bubáci. Mám sa tu dobre a som šťastná. ♥
No comments:
Post a Comment